sobota 15. decembra 2007

Chamtivá Pravda - a čo SME?

Vo svojom blogu Gabriel Šípoš (kľúčová postava projektu Slovak Press Watch) moralizuje na tému, ako sa médiá (ne)dokážu vysporiadať s demagogickými inzerátmi. Presnejšie, či za peniaze dokážu poskytnúť priestor na hlásanie nejakých ideológií.
Vynikajúca téma, prínosný postreh - denník Pravda predal priestor na obranu demagogického režimu. Treba o tom vedieť, treba na to upozorňovať, veľa slušných ľudí dostane príležitosť niečo také odsúdiť.
Na príspevku Gabriela Šípoša mi však výrazne chýba pokus o objektívnosť. Pocit možného Šípošovho nadhľadu ruší "opľutie" denníka Pravda - dlhoročného a najväčšieho konkurenta SME - sponzora projektu Slovak Press Watch. Znova - tá kritika (ten "pľuvanec") sa mi zdá ako potrebná(ý). Len pri otváraní témy nezávislosti médií by sa mi žiadalo doplniť komentár informáciou, že SME (resp. jeho vydavateľ - v priebehu času VMV, Grand Press, Petit Press) dlhé roky poberalo dotácie (či platby na základe iných zmlúv) od štátu, ktorý malo ako nezávislé médium dôsledne kontrolovať.

Nepamätám si, kedy to začalo, ale už za prvej Dzurindovej vlády (cca v rokoch 2000-2001) SME inkasovalo milióny Sk ročne na prílohu Roľnícke noviny od ministerstva pôdohospodárstva. V tejto prílohe sa objavovali celé strany s textami, ktoré tvorili úradníci na ministerstve (či priamo Koncoš?) a SME ich len zalomilo bez toho, aby do nich zasahovalo. Upozorňujem, že pre túto moju nejasnú spomienku (hlavne o finančných tokoch z ministerstva pre SME) sa mi nepodarilo teraz získať žiaden dôkaz - takže v tomto sa môžem mýliť.
Je však možné preukázať, že v roku 2005 vydavateľ denníka SME (Petit Press) uzatvoril s ministerstvom pôdohospodárstva zmluvu na 5,97 milióna korún. Potvrdzujúce informácie sa dajú nájsť vo Vestníku verejného obstarávania č. 163 zo spomínaného roku. V špecifikácii predmetu zmluvy sa jasne hovorí, že ide aj o: "zverejňovanie materiálov dodaných MP SR vo forme informačnej prílohy k periodiku". V tom roku obdobné zmluvy Petit Press uzatvoril aj s Ministerstvom školstva (cca 1,2 milióna Sk) a bratislavskou mestskou časťou Staré mesto (cca 900-tisíc Sk) - informácia z vestníkov verejného obstarávania č. 204 a 221.
Všetky tieto zmluvy boli uzatvorené rokovacím konaním bez zverejnenia tzv. priamym zadaním - teda bez súťaže.

Nepamätám si, že hoci sa SME venovalo témam poľnohospodárstva, školstva a Bratislavy, že by niekde uviedlo poznámku o peniazoch, ktoré z týchto rezortov dostáva. Nepamätám si ani to, že pán Šípoš niekedy na tento konflikt záujmov u svojho sponzora verejne upozornil.
Zdá sa mi to škoda. Verím, že aj SME aj Gabriel Šípoš sa snažia robiť užitočnú prácu. Niektoré materiály projektu Slovak Press Watch na mňa však pôsobia ako zle ukrytá snaha potopiť konkurenciu - hlavne tie, v ktorých pán Šípoš dôsledne mlčí o informáciách, ktoré nevrhajú najlepšie svetlo na jeho sponzorov. (A ktoré by nemal mať problém získať z verejných zdrojov.)

Pokladám za nechutné nechať si zaplatiť za šírenie ideológie. Nechať si však dlhé roky za propagáciu "budovateľských" úspechov - to vo mne rovnako nevzbudzuje sympatie. Rovnako ani nesúťažný spôsob, akým sa SME k zákazkám plateným z verejných financií dostalo.
Oveľa smutnejšie však pre mňa je stretnutie s moralizujúcim pohľadom z oka, v ktorom je zapichnuté "brvno". Možno zo strany pána Šípoša nešlo o úmysel a je to "len" ukážka istého druhu amaterizmu. Neviem - tak, či onak výsledok ma nenadchýna.

Iba pre úplnosť: Vydavateľ SME získaval aj dotácie z ministerstva kultúry. Tam (tuším vo všetkých prípadoch) išlo o podporu tlače v jazyku menšín (teda Uj Szo a Vasar Nap). Tie sa mi zdajú o. k. - SME by ich však malo poctivo, jasne a výrazne deklarovať. Aspoň podľa mňa...

Malý prehľad dotácií, ktoré ministerstvo kultúry poskytlo vydavateľom SME (Grand Press a Petit Press):
  • rok 2001 - 1,3 milióna Sk
  • rok 2002 - 1,9 milióna Sk
  • rok 2003 - 1,7 milióna Sk
  • rok 2005 - 2,0 milióny Sk
(Zdroj: nie celkom prehľadná webstránka ministerstva kultúry)

Na tento článok môžete upozorniť ostatných aj hlasovaním na: pošli na vybrali.sme.sk

piatok 23. novembra 2007

Nemám rád prepichnuté pneumatiky

Skrývať sa za anonymitu nie je môj štýl. Pravdou však je, že píšem na Slovensku.

Prax mi ukázala, že v tejto krajine sa stále nedá bez následkov slobodne sa vyjadrovať. A to aj keď autor nepatrí k žiadnej "opľúvanej" menšine a nechce nikoho urážať.
Názorová xenofóbia silnie - hlavne v radoch náboženských aktivistov a nacionalistických radikálov. Tí nepatria medzi ľudí, ktorí by blížnych natoľko milovali, aby im dovolili vyjadrovať názory odlišné od bigotného vnímania viery a morálky, rasy, či politiky. Asi tu netreba riešiť, že podiel na tomto trende má aj správanie politikov a polície.

Nemám strach naživo konfrontovať svoje videnie sveta s názorovými odporcami. Prepichnutá pneumatika, či poškrabaný lak na aute však už nepatria medzi typy komunikácie, po ktorých prahnem (a ktoré, žiaľ, poznám z praxe). A "bojovníkom", ktorí sú ochotní a schopní vyjadrovať názory týmto spôsobom, nebudem uľahčovať ich križiacku výpravu proti kacírom.